Ak sa chce niekto baviť o nežiadúcich účinkoch vakcinácie, zrejme ho poprosím nech si vyhľadá popri antivaxerských článkoch na internete aj články o nežiadúcich účinkoch remdesiviru, kortikoterapie či obyčajného paralenu.

Pre tých, ktorí neviete, pracujem od septembra na Pľúcnej klinike. Nie na covidovom oddelení, ale na takom, kde dávame ľudí, ktorí sú po covide, dokopy. Popis postcovidového pacienta preložený z lekárskeho žargónu môže vyzerať aj takto: tracheostomia alebo otvor na vonkajšej strane hrdla do priedušnice, ktorý vám síce pomáha dýchať, ale znemožňuje vám rozprávať (pokiaľ nemáte špeciálnu verziu tejto trubičky). Veľakrát sú pacienti odkázaní na tabuľky na písanie alebo ukazujú na písmenká. Môžu mať mnohonásobné postihnutie nervov, poškodenie pľúcneho tkaniva, ktoré môže viesť k jeho zväzivovateniu a nefunkčnosti, preležaniny na tvári od špeciálnej polohy potrebnej na dostatočnú efektívnosť umelej pľúcnej ventilácie u ťažkých stavov. Ďalej sú náchylní k tvorbe krvných zrazením a vzniku pľúcnej embólie, nemocničným infekciám, ktoré ľahko nasadnú na poškodené pľúcne tkanivo. Títo pacienti sa učia nanovo sedieť, stáť a chodiť, učia sa znovu prijímať potravu, trpia stavmi ťažkej zmätenosti, majú ochabnuté svalstvo a chýbajú im živiny. A všetci títo popísaní pacienti môžu byť vo veku mojich starých rodičov, rodičov ale aj moji rovesníci.

Teraz otázka, ktorú si kladiem stále častejšie je, prečo by niekto odmietol možnosť ochrániť seba a svojich blízkych pred týmto ochorením. Pod tou „možnosťou“ si môžete predstaviť veľa vecí: nosenie rúšok, izoláciu, dodržiavanie opatrení a v neposlednom rade – stále častejšie skloňovanú – vakcináciu. A toto je presne ten okamih, kde prichádzajú tie vyššie spomenuté emócie. Je mi príšerne smutno z toho čo čítam, vidím, z toho kam až siaha ľudský pocit privilegovanosti, sebeckosti a nekonečného ega. Ak sa chce niekto baviť o nežiadúcich účinkoch vakcinácie, zrejme ho poprosím nech si vyhľadá popri antivaxerských článkoch na internete aj články o nežiadúcich účinkoch remdesiviru, kortikoterapie či obyčajného paralenu. Ale nakoniec je to asi jedno, pretože v okamihu keď ležíte na ARE, bude vám jedno aké lieky dostanete, ak bude čo i len malá šanca, že vám pomôžu.

To, že máme rok od prepuknutia pandémie k dispozícii vakcínu, je úspechom vedeckých pracovníkov, lekárov a dobrovoľníkov na celom svete. Je to úspech presne tých ľudí, ku ktorým si idete po radu keď vás bolí koleno, vaše dieťa má vyrážku, alebo máte otravu z jedla. A je paradoxné, že práve v tomto prípade, kedy by vám ich odborný názor a terapia mohla zachrániť život, neprídu vám ich názory a rady dostatočne erudované.

Vôbec sa nečudujem zdravotníkom, že miesto nekonečného vysvetľovania zbierajú svoje posledné sily na to, aby chodili ďalej do práce. A verte, že je to sakra ťažké, keď nevidíte celej tejto situácií na koniec. Nevidieť dlhé mesiace svoju rodinu, lebo ju nechcete vystavovať riziku nákazy. Robiť úplne inú prácu, na akú máte špecializáciu, robiť nadčasy, a hľadať ďalšiu motiváciu je obzvlášť zložité, keď ľudia miesto toho, aby sa správali zodpovedne idú lyžovať, za rodinou či na dovolenku.

Mám veľké šťastie, že patrím do skupiny ľudí, ktorí majú už očkovanie za sebou. Bude to ešte chvíľu trvať, ale začíname vidieť svetlo na konci tunela. Stále sú veci, ktoré ovplyvniť nemôžeme, ako je distribúcia vakcín, zriaďovanie očkovacích centier a vytváranie zoznamov rizikových skupín. Čo však ovplyvniť môžeme je pomôcť starým rodičom zapísať sa do zoznamov na internete. V centrách, kde je tá možnosť, zapísať sa ako náhradník, aby sa vakcíny nemuseli vyhadzovať, ak by sa niekto nemohol dostaviť. A v neposlednom rade: stále nosiť rúška, umývať si ruky a dôverovať zdravotníkom, že vedia čo robia Zroj: FB