Pred troma dňami som na tomto mieste upozornil na hrozbu eskalácie v proruskej enkláve na ľavobrežnom území rieky Dnester. V diskusii sa objavilo niekoľko pochybovačných hlasov, niektoré veľmi kvalitne vyargumentované. No predsa sa to stalo. Signály, že Podnestersko môže po desaťročiach systematickej rusifikácie, militarizácie, diverzného výcviku významnej časti obyvateľov a systematického rozdávania ruských pasov jedného dňa zohrať v strategických plánoch Moskvy dôležitú úlohu tu existovali dlho, od zvolania kongresu zástupcov – akejsi obdoby parlamentu – začali však kompetentné služby členských štátov NATO venovať tejto situácie extrémnu pozornosť. Kongres sa naposledy zišiel v roku 2006 a teda jeho zasadnutie bolo jasným signálom, že prichádza Problém. Veľké “P” nie je preklepom.
V statuse som predpovedal dva možné varianty vývoja; v mäkšom by Podnestersko požiadalo Ruskú federáciu o ochranu, v tom tvrdšom by prišla rovno žiadosť o pričlenenie Podnesterska k Ruskej federácii.
To, že kongres v prvom kroku prikročil “len” k žiadosti o ochranu nie je však žiadnou dobrou správou. Rozdiel medzi týmito dvoma alternatívami je asi ako rozdiel medzi pádom na betón z ôsmeho, či dvanásteho poschodia. A zajtra, 29 februára 2024 v prejave v Dume na túto žiadosť Podnesterska odpovie prezident Ruskej federácie Putin. Tak, ako pred troma dňami, tak ani teraz nemožno rozumne očakávať, že odmietne. Naopak. Ide totiž o dlhodobo a starostlivo pripravovanú operáciu Moskvy, v ktorej kongres zástupcov len urobil jeden z posledných krokov vedúcich k eskalácii vojny a faktickému otvoreniu druhého frontu, ktorý môže mať fatálne dôsledky v troch kľúčových oblastiach.
Prvou je zvýšenie asertivity Ruskej federácie vo vzťahu k uplatňovaniu doktríny “Russkovo mira” v oblasti, o ktorej ešte pred pár dňami vedel iba málokto. Rusko bude donekonečna mávať nad hlavou žiadosťou “ohrozeného” Podnesterska a argumentovať, že “Russkij mir” nemá geografické hranice, ale je doktrínou oprávňujúcou Ruskú federáciu zasiahnuť všade, kde sa ruská menšina ocitne v ohrození.
Druhou je nástup špecializovaných diverzných jednotiek vedených inštruktormi ruských špeciálnych služieb, ktorí cielenými operáciami zaútočia na slabé miesta Modavskej republiky – a že ich má nepočítane – a začnú systematickú rozkladnú vojnu, v ktorej síce nebudú umierať tisíce ľudí, no už v horizonte týždňov citeľne naruší krehkú stabilitu spoločnosti v krajine, ktorá dlhodobo ašpiruje na členstvo v EÚ a NATO. Vezmú si Moldavsko spať do sféry ruského vplyvu a to bude celé.
Treťou oblasťou v poradí, no prvou v poradí dôležitosti však bude nástup diverzných jednotiek v južnej a juhozápadnej Ukrajine, ktorá doposiaľ existovala bez pocitu ohrozenia zo zeme a nebolo nutné na jej ochranu viazať pozemné sily ukrajinskej armády. Vzhľadom k charakteristike oblasti, ktorá sa zalesnením a hornatou povahou územia významne líši od východného frontu dokážu aj malé “partizánske” a diverzné skupiny zložené z desiatok, či maximálne stovák bojovníkov na seba naviazať mnohonásobne viac síl ukrajinskej armády a tým oslabiť beztak kriticky nízke množstvo síl doposiaľ dislokovaných na východnom fronte. Dokážu tak bez väčších strát robiť aj niekoľko mesiacov a pre Ukrajinu bude oveľa ťažšie likvidovať ich konvenčnými prostriedkami. Aj presun delostreleckej techniky a jej nízka efektivita proti tomuto štýlu boja bude stále väčší problém.
Máme tu teda z nejasnej hrozby náhle obrovský problém; tu si dovolím jednu veľkú gratuláciu domácim, slovenským zradcom tlieskajúcim Putinovi – dali ste to na pána a odmenou vám bude, že sa plnohodnotná vojna priblíži k slovenským hraniciam o niekoľko sto kilometrov. Iste vám pridá na nadšení, keď sa začne bojovať aj na ľavom brehu rieky prameniacej kúsok od slovenských hraníc. Gratulujem! Ozaj, keď už tu máme konečne proruskú vládu, odvolali ste už svoje odmietnutie narukovať? Ak ste náhodou zabudli, je navyšší čas. Či ešte stále nie?
Nuž a k vyššieuvedeným fatálnym dôsledkom celej tejto spravodajskej a vplyvovej operácie treba dodať; destabilizácia Moldavska a otvorenie druhého frontu vojny – iste, charekterom významne odlišnej od mlynčeka na mäso na línii kontaktu na východe Ukrajiny – nie sú cieľom, ale len prostriedkom k dosiahnutiu skutočného cieľa Ruskej federácie. Skutočným cieľom je totiž odtrhnutie najzápadnejšej časti ukrajinského čiernomorského pobrežia ohraničeneho zo severozápadu Modavskom a z juhu Rumunskom ovládnutím jediného prieplavu z delty Dnestra do Čierneho mora; hovoríme o JEDINOM automobilovom a železničnom spojení so zvyškom Ukrajiny. Ak Rusko dokáže neutralizovať Moldavsko, má vyhraté, pretože ku konfliktu s Rumunskom nedôjde – je členskou krajinou EÚ a NATO a ukrajinské územie brániť nebude.
Prichádza trest za podceňovanie situácie zo strany západných lídrov a Putinových tajných ctiteľov v západných administratívach. Už sa nebudú môcť tváriť, že ide len o konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom a nás sa netýka. Kým sa spamätajú, môže byť Ukrajina chudobnejšia o obrovský kus pobrežia a prestať susediť s Rumunskom.
Pridlho sme verili, že Ruská federácia sa nedokáže vymotať zo zamrznuteho konfliktu na východe a že okrem mlynčeka na mäso nedokáže používať aj hybridný, asymetrický spôsob vedenia vojny – tentoraz prikročil Kremeľ ku kroku, ktorý v prípade úspechu može mať fatálne následky pre Ukrajinu. Existenčné.
A ako čerešničku na torte si potom môžu rovno vziať aj vysnívanú Odesu.
Zdroj: FB
Cestovateľské reportáže z Podnesterska: