Keby ste neboli zbabelec, súdruh Vladimír Mečiar, občan by sa konečne po tridsiatich rokoch dozvedel, ako rodina Lexovcov si únosom syna prezidenta Kováča otvorila brány k obrovským majetkom a spustila pustošenie štátu a jeho ľudí.
Keby ste neboli zbabelec, váš právny suterén – „Amnestie“ zločincom, teda aj vám – by už boli iba prvou čiernou škvrnou v našich dejinách a páchatelia za mrežami.
Keby ste neboli zbabelec, ruka s kyticou kvetou pani Remiášovej by si konečne oddýchla. Tá, čo obrazom smútku a neprávosti udrela.
Keby si nebol sráč, birmovaný komunista Fico, v rodine novinára Kuciaka by sa tešili z každého novinárskeho kumštu, čo odhaľoval a otváral oči. Aj vlastnému otcovi, kedysi tvojmu voličovi.
Keby si nebol sráč Fico, matka Kušnírová by bola čítala o dcére a jej archeologických úspechoch, alebo z rodiaceho sa vnuka.
Keby si Fico nebol sráč, tak po 24 dňoch by spravodlivosť poznala mená piatich objednávateľov dvojnásobnej vraždy, ktorí si cez Kočnera sprostredkovali právo smrti. Ubehlo presne 24 dní, čo v Nitre, na „sviatku práce“ si povedal, že vieš. Že pozná pravých páchateľov. Lenže ty si sráč, útočiaci jazykom opilca na prezidentku.
Sviatku, ktorému sa vysmial bývalý generálny prokurátor Čižnár slovami. Ak vraždy súviseli s prácou novinára, rozpútam také peklo…
Čo po vás zostalo, súdruh Mečiar,no hanba, únos, vraždy, Valec zo Zlatej Idky kdesi v opare prvého volebného podvodu. Sna o druhom Švajčiarsku, ktorý ste utopili v „Čiernej diere. V Slovensku.
Čo po tebe, sráč a komunistický podvodník a šéf Mafiánskeho štátu zostalo, horibilná hanba, obraz sluhu plniaceho pokyny mafie bielych golierov, i mafie zápasníckej, dvojnásobná vražda, a potemkiniáda „Sociálneho štátu“ s vypľundrovanými nemocnicami, na pokraji biedy potácajúci sa senióri, deti v zanedbanom školstve a názov väčšieho podvodu od Mečiara , rok 2006 a sľub o „Návrate k ľudskej dôstojnosti“.
Keby ste vy dvaja, zbabelec a sráč, mali štipku svedomia tak dnes, dnes by ste už mali za sebou svedeckú výpoveď o všetkom svinstve vami spáchanom.
Škoda, tak to vidím ako šéfredaktor po Novembri ´89, večná škoda Novinára Jána Kuciaka, jeho práce, jeho schopnosť rozpohybovať strnulú a letargickú spoločnosť.
Škoda, lebo by bol pomyselnou prekážkou udalostiam posledných dvoch rokov vo vlastných radoch.
Výrok Igora Matoviča o „regulácií“ televíznych debát je nešťastný, dobre, sadne prah a človek zabudne. No obraz rekvizity s menom Pellegríni týždeň čo týždeň prinášaný do štúdia nezapadne.
Čo nezabudne je sled udalosti dneška, ktoré sa opakujú druhýkrát s tým istým manuálom.
„Dzurinda bol prekážkou demokracie“, úpel bývalý šéfredaktor Milan Šimečka v spomienke na roky 2003 – 2006, SME šla do toho naplno, aby jeho syn sa po osemnástich rokoch fotil s Dzurindom už ako „progresívny marxista“.
V honbe za ochranou členov skupinky dopúšťajúcej sa trestného činu a krytej Dušanom Kovýčikom, kampaň proti najúspešnejšiemu úseku histórie, 1998 – 2006 bola úspešná.
Pohreb reforiem Dzurindu a vítanie ďalšieho komunistu Fica k moci. Výmena úspešného štátu s prítomnosťou demokracie, slobôd a zdravých peňazí.
Po dvanástich rokoch, ako som čítal, už ste „pochopili“ rozmer mafiánstva Fica. Čo nie je prekážkou, aby ste rovnakým manipulatívnym manuálom nepochovávali súčasnú vládu, aby po štyroch rokoch nakročilo do priestoru moci veľké Nič.
Peter Pellegríni.
Ten, o ktorom možno povedať ako o kombinácií zbabelca začiatku a sráča mafiánskeho na konci, aby doklepal aj novým generáciám druhé 40 ročné panstvo komunistov a dal konečne jasnozrivé videnie občanom na desivosť slov Fedora Gála v januári 1990, ja som bol pri tom :
„Bez komunistov to nejde“.
Zdroj: FB
