A ako a prečo nás v zahraničí vnímajú negatívne?
Sereď / Niekedy sa skutočne zamýšľam nad tým, čo je potrebné spraviť, aby sme sa ako spoločnosť posunuli ďalej a aspoň sa blížili k vyspelým susedným štátom od nás na západ.
Roky pri návrate na Slovensko cítim, ako neskutočne zaostávame a ako vážne ubližujeme našim deťom, keď s tým nič vo veľkom a organizovane nerobíme.
Stačí prekročiť hranice z Rakúska a všetko vyzerá inak. Úprava verejných priestranstiev, nezničené lavičky, rozdiel v odpadkoch na uliciach, chodníkoch, v prírode. Tam nič, u nás bordel všade. U nás burina do výšky dvoch metrov, o niekoľko kilometrov ďalej pokosené aj v tej najmenšej dedinke.
Na Slovensku viac ako štvrť storočie nedokážeme urobiť civilizovanú železničnú stanicu ani v hlavnom meste, tá ktorá je je v stave, kedy ju každý zainteresovaný nazýva „šťanicou“. Zápach a stav interiérov a jej okolia napovedá, prečo.
V Rakúsku je čistá a upravená aj tá najmenšia a najmenej významná železničná stanica. U nás aj v meste pre odstránenie výkalov a osr*tých stien perónu, musia v novinách vyjsť štyri reportáže s fotografiami pripomínajúcimi skôr najchudobnejšiu štvrť v rozvojovej krajine južnej Afriky a nie bránu do mesta v centrálnej Európe.
Rozmýšľam, prečo v každučkom meste či dedine v Rakúsku ide aj náš dvadsať ročný nedorobok autom podľa predpisov a u nás ho cez centrum mesta šľahá rýchlejšie, ako po diaľnici.
Dnes vidím problém v tom, že v kultúrnosti, poriadku a úrovni sa čoraz viditeľnejšie vzďaľujeme už aj od Českej republiky. Áno, boli sme národ bačov, poľnohospodárskych robotníkov a áno, aj s úradníkmi a inteligenciou nám v minulosti museli vypomôcť práve Česi. Ale už uplynuli desaťročia, ak nám nestačili, koľko času ešte náš národ potrebuje na scivilizovanie?
Čudujeme sa, ako nás potom vidia turisti a čím je Slovensko známe v zahraničí?
Foto: (C) Milos Majko
