Niektoré sú u nás už dva mesiace. Presne toľko, ako nevideli domov a s manželmi a deti s otcami komunikujú iba online. Za to obdobie sme takpovediac jedna veľká rodina.
Už troj mesačné ubytovávanie Ukrajincov utekajúcich pred vojnovým konfliktom si vyžaduje pomerne aktívnu starostlivosť o nich. Návštevy úradov, pomoc pri vybavovaní vecí, ktoré si Slovák bez najmenších problémov zariadi sám.
V súčasnosti u nás býva päť mamičiek, z ktorých štyri sú tu s dieťaťom. Všetky deti navštevujú školu, resp. jedno desaťročné dieťa ZŠ na Fándlyho ulici, päťročné dievčatko materskú školu, druhý desaťročný chlapec končí online vzdelávanie na Ukrajine a jedno dieťa onedlho u nás bude dlhšie (prišli pred tromi mesiacmi), ako žilo doma na Ukrajine. Chlapček má totiž niečo viac, sedem mesiacov.
Tri Ukrajinky sú zamestnané, jedna je s dieťaťom stále „doma“.
Všetky Ukrajinky u nás ubytované pochádzajú z východnej Ukrajiny, teda odtiaľ, kde je bombardovanie najintenzívnejšie. Jedna dokonca z Berďanska pri Mariupole. Krásny kraj na pobreží Azovského mora…
V sobotu vo večerných hodinách sme sa spoločne stretli v súkromnom klube viacerí. Prišli aj naši spolucestovatelia po Ukrajine Magda, Lívia, Marek a Jano. S Marekom sme prešli aj Donbas, takže rozprávať a spomínať bolo na čo. Smutné je, že spomínali aj tí, ktorých okupačná vojna vedená Ruskou armádou vyhnala z domovov a pripravila o ich dovtedajší bežný život.
Večeru varili dve Ukrajinky Anastasia a Natalia. Na večeru bol boršč a – bol výborný.
Popri večeri sme prostredníctvom fotografií a vyhotovených fotokníh hovorili o Ukrajine. A Larysa z berďanska fakt prekvapila. Na niekoľkých fotografiách z prímorského obchodu na berďanskej Kose spoznala svoju známu. Predavačku ukazujúcu mi tričko pri kupovaní pamätných magnetiek. Iná náhoda, takmer dve tisíc kilometrov od domova, v úplne inej krajine sa bývať u ľudí, ktorí sa niekedy možno nevediac o sebe stretli? V každom prípade sa stretli so známymi?
To nevymyslíš, to musí priniesť život…
A ešte jedna náhoda. Na večeru bola pozvaná aj Srbka, ktorá nás chcela prekvapiť tým, odkiaľ je. Že to určite nepoznáme. Až vo fotoknihe našla fotografie hotela (prespali sme v ňom jednu noc na ceste do Kosova) nachádzajúceho sa na ulici kde býva a reštaurácie, v ktorej sme večerali.
Vážne náhoda?
Už na spoločnej večeri sme sa dohodli na ďalšom spoločnom stretnutí s tým, že následne si pochutíme na ďalšej Ukrajinskej špecialite – varenikoch a pelmeňoch.
Snáď sa na Ukrajinu ešte vrátime a raz našich nových priateľov navštívime. Kedy, žiaľ neovplyvní nik z nás…
– – –
Deti znovu čakal malý darček od sponzora.
Ukrajinka z Berďanska na fotografii našla svoju známu. To je už aká náhoda?
A Srbka hotel s reštauráciou z jej mesta a dokonca blízkej ulice pri jej trvalom bydlisku…
Tak, stoj na výrobu cukrovej vaty je výkonovo skôr na prezentáciu, ako cukrová vata vyzerá, no aj to poteší…
