V roku 2017 sme ukrajinský okupovaný Donbas navštívili už po druhý raz. Po Konstantinivke, to bol Mariupol, Berďansk, Jalta a jedno z malebných miest pri Azovskom mori na kose pod Berďanskom.
Donbas už bol okupovaný a my sme poznali nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí. Teda, hlavne v prípade, že nebudeme opatrní.
Na cestu sme sa vybrali s Marekom len dvaja – Rado, ktorý s nami bol pred rokom, sa tentokrát neodvážil. Áno, išli sme do zóny, kde Rusí separatisti a „zelení mužíci“ už bombardovali a mesto skutočne zbombardovali. Ale ľudia povstali a Mariupoľ nakoniec pred agresormi ubránili.
Počas našej cesty na Donbase, došlo v Londýnskom metre k teroristickému útoku. Napísal som tento článok. V danom okamihu som sa aj v de facto vo vojnovej zóne cítil relatívne bezpečne…
Sedím v kaviarni len pár kilometrov od fronty. Cítim sa bezpečnejšie, ako v londýnskom metre, či na ulici inej Európskej metropoly.
Miloš Majko
15. 09. 2017 20:47:05
Expedícia DONBAS 2017 – Ukrajina
Východná Ukrajina – Mariupol / Kyjev / Sereď | Už minulý rok sa ma pýtalo množstvo ľudí, prečo cestujem na Ukrajinský Donbas priamo do oblasti, ktorá bola (a sem tam aj je) ostreľovaná Opolčencami a separatistami operujúcimi v tzv. DLR v oblasti Donetska. Či sa nebojím, či priveľmi neriskujem a či nemám obavy o to, že sa nevrátim. Presne pred rokom som absolvoval expedíciu do Konstantinovky a – vrátil som sa.
Obdobné otázky som dostával aj pred niekoľkými dňami, kedy som odlietal do Kyjeva s následným vlakovým presunom k Azovskému moru do Mariupolu. Preto som publikoval aj materiál s mapkou, že k ozbrojeným vojenykým konfliktom skutočne v tejto oblasti prichádza.
Dnes sedím v kaviarni v meste na pobreží mora, o ktorom väčšina ľudí ani netuší, že existuje. V meste s viac ako 470 000 obyvateľmi, užívam si kľud a „dobíjam baterky“ – toľko potrebnú energiu pre ďalšiu prácu, ku ktorej sa doma vrátim.
Vojnový stav v ktorom sa Ukrajina nachádza je cítiť prakticky všade – aj v Kyjeve. Vojaci v ťažkých nepriestrelných vestách so samopalmi. Na východ smerom k Ruskej federácii pribúda ich počet v hliadkach, kevralové helmy na ich hlavách a badateľná únava v ich tvárach. Sú na každej autobusovej a železničnej stanici, pri staniciach metra, pod mostami a inými strategicky dôležitými stavbami. Výpadovky všetkých miest na východe Ukrajiny sú kontrolované vojakmi a policajtami znovu plne chránenými kevralovými vestami a so samopalmi v rukách. Ťažká vojenská technika zakopaná pri hlavných cestách a maskovaná maskovacími sieťami. Kontroly na blok postoch – naše cestovné pasy prešli rukami mnohých policajtov, ktorí lustrovali v počítačoch, preverovali a kládli nám veľa otázok. Nemáme výhrady, všetci nás rešpektujú, nesnažia sa nás obťažovať nad rámec ich povinností preveriť každého, kto sa v oblasti nachádza, resp. sa ňou presúva. Znovu sa nám potvrdzuje význam a hodnota pasu EÚ.
Ukrajina je vo vojne. Áno v regulérnej vojne o svoje územie. Preto všetky bezpečnostné opatrenia považujeme za nevyhnutné a pochopiteľné.
Ale ľudia tu žijú svoje každodenné životy. Deti chodia do škôl, študenti na univerzity. Robotníci do fabrík, predavačky predávajú v dobre zásobených obchodoch a v reštauráciach varia výborné jedlá. Kurz Ukrajinskej Hrivny voči Euru je momentálne rovnaký, ako bol kurz bývalej Slovenskej koruny pri prechode na Euro. Ceny neporovnateľné. A kvalita jedla – no, co poviem, ako „od babičky…“
Sedím pri dobrom espresse, domácej štrúdle, listujem práve kúpenú knihu s fotografiami začiatku vojny v 2014 – 2015 roku a čítam spravodajstvo zo západnej Európy. Z metropol, o bezpečnosti ktorých nik ani len nezapochybuje.
Dnes v Londýnskom metre došlo k ďalšiemu teroristickému útoku na civilov a to po domácky vyrobenou bombou. Na ľudí, ako vy, alebo vaše deti, či moja rodina so mnou. Do Londýna jazdíme radi. Atmosféra tohto mesta nikdy nesklamala. Otázkou je, dokedy do metropol civilizovanej Európy budeme jazdiť „len tak“ preto, lebo chceme.
Ukrajina teda je vo vojne. Ale Veľká Británia? Francúzsko, Španielsko, či Belgicko? S kým a prečo by boli? Napriek tomu tam v bežnom vozni metra či autobusu prakticky denne hrozí smrť či zmrzačenie kohokoľvek z nás. Reálne hrozí, že nám náboženský fanatik bez uniformy znepriatelenej armády v čase mieru odpáli doma vyrobenú bombu pod zadkom pri večeri v reštaurácii, alebo ceste k Big Benu či inej pamiatke. Alebo nám podreže krk pri čakaní v rade na upomienkový suvenír.
Svet je skazený. Nepokazil sa však sám, ničia ho ľudia. A to nielen u nás, ale všade tam, kde ľudia opustia cestu základnej morálky a úcty k inému. Kde chcú ovládať druhých a kde chcú za každú cenu dokázať, že ten ich Boh je najlepší a jediný správny.
Mám obavy z budúcnosti a som rád, že si môžem dovoliť pravdu a fakty vidieť na vlastné oči a nie cez pero a a propagandu médií niektorej z mocností sveta. Mám rád slobodu, právo a spravodlivosť. A držím palce všetkým ľuďom, ktorí majú odvahu nenechať sa ovládať skorumpovanými „mocipánmi“ vládnucimi len podvodmi a terorizovaním občanov, zväčša dokonca svojich voličov.
Cestovanie človeku umožňuje veci vidieť akosi inak. A ja vidím, že dnes je tu, len pár kilometrov od frontovej línie bezpečnejšie, ako v ktorejkoľvek metropole modernej a vyspelej Európy. A ak mi niečo hrozí, tak viem čo a od koho. Kdežto tí dnes zranení cestujúci v Londýne, sa dôvod „zabudnutej“ bomby pod ich sedadlom pravdepodobne nedozvedia nikdy…
Článok nájdete napr. tu: http://archiv.naexpediciu.sk/clanky/sedim-v-kaviarni-len-par-kilometrov-od-fronty-citim-sa-bezpecnejsie-ako-v-londynskom-metre-ci-na-ulici-inej-europskej-metropoly/index.html
V kníhkupectve som si kúpil knihu o vojne v Mariupole. Fotografie dokumentujú zbombardované mesto proruskými separatistami. Spolu s predavačmi sme verili, že Mariupol už nikdy niečo podobné nezažije.
Máme marec 2022 a mesto Mariupol je takmer na 80% zničené regulérnou Ruskou armádou.
Mariupol bol veľkým priemyselným mestom na brehu Azovského mora s významných morským prístavom. Stav infraštruktúry odzrkadloval stav krajiny, ktorá je vo vojne. Ale napriek tomu, mesto žilo a budovy ako aj cesty a chodníky boli postupne modernizované.
Mariupol som pred 5 rokmi osobne videl takto:
