Pred niekoľkými týždňami som sa rozprávala so známou v Kyjeve. Mám tam kolegov a priateľov, chcela som vedieť, ako vnímajú rastúce napätie a chcela som im vyjadriť podporu. Známa bola znepokojená, ale vyjadrila nádej, že sa všetko urovná. Naša firma jej aj ostatným zamestnancom ponúkla možnosť presunúť sa do Lotyšska, ale oni neboli pripravení odísť. Na konci rozhovoru mi známa povedala niečo, čo ma zarazilo: “Daniela, neboj sa, my im (Rusom) nedovolíme, aby sa dostali až k vám.” Až som sa zahanbila, ved ja predsa nevolám preto, aby som od teba získala bezpečnostné záruky pre Slovensko. O niekoľko dní neskôr som sa zahanbila ešte viac, keď naši volení zástupcovia obliali v parlamente ukrajinskú vlajku.
V pondelok Putin spochybnil právo Ukrajiny na existenciu a teraz sú ruské vojská na jej území. Ani najväčší geopolitickí experti si netrúfajú povedať čo bude ďalej. Moji priatelia stále nie sú pripravení opustiť svoju krajinu, len znepokojenie sa u nich premenilo na regulérny strach. To najmenej, čo môžeme teraz my Slováci v tejto situácii urobiť je prejaviť trochu empatie, konečne sa geopoliticky zorientovať a navždy z hláv dostať tú bludnú ideu o veľkom všetkých Slovanov milujúcom a chrániacom ruskom bratovi. Tú ideu, ktorá nemá žiadnu oporu v histórii a už ani nehovoriac o súčastnosti.
Zdroj: FB
