Po atentáte na predsedu Vlády SR Róberta Fica, sa dá predpokladať vyslovene pogrom na médiá a opozíciu. Dokonca si dovolím povedať, že niektorí jednoduchší, no o to radikálnejší politici pri moci, situáciu zneužijú na obmedzovanie slobody v záujme zvýhodnenia svojho pôsobenia v politike.
Obmedzovanie slobôd a špeciálne slobody slova je dosť pravdepodobné. Povedané inak, súčasným politikom stačilo, že ich lúza a jednoduchšia časť spoločnosti dostala k moci. To, čo nepotrebujú je, aby sa do politiky zavedené spôsoby zopakovali pri najbližších voľbách.
Je smutné, že doteraz polícia a prokuratúra podania vo veci ohovárania a osočovania v internetových diskusiách buď neriešila vôbec, alebo ich odmietala s tým, že sa nejedná o trestný čin.
Súčasnú situáciu na sociálnej sieti výborne zhodnotil:
Peter Weiss
Atentát nesmie byť zámienkou na obmedzovanie demokracie, resp. nezmierenie sa s krokmi vlády neznamená nezmierenie sa s výsledkami volieb
Rešpektovanie výsledkov volieb a nešírenie nenávisti voči legitímnej vláde, ako sa uvádza v jednomyseľne schválenom uznesení NR SR k atentátu na predsedu vlády, podľa mňa nemôže znamenať to, že nezmierenie sa veľkej časti občanov a ich opozičnej politickej reprezentácie v parlamente s konkrétnymi krokmi vlády, sa bude vyhlasovať predstaviteľmi vládnej moci za nezmierenie sa s výsledkami demokratických volieb.
Nemožno vštepovať občanom pocit viny, že robia niečo protiprávne alebo nemorálne, ak na vyslovenie svojho názoru, nespokojnosti, výhrad voči konkrétnym krokom vlády, využívali a využijú aj svoje právo “pokojne sa zhromažďovať a slobodne sa združovať s inými na všetkých úrovniach, najmä v súvislosti s politickými, odborárskymi a občianskymi otázkami.” Toto právo nevyplýva len z Ústavy SR, ale aj z Charty základných práv Európskej únie. Tým skôr, že SR patrí k tým štátom EÚ, kde sa protestuje najmenej.
Jedna vec je upokojenie momentálnej situácie po šoku z atentátu na premiéra a rešpekt k tomu, v akom stave sa nachádza, a s tým spojená samozrejmá požiadavka na všetkých aktérov politického a verejného života, vrátane tých na sociálnych sieťach, aby sa zdržali nenávistnej rétoriky a aby sa dočasne dobrovoľne obmedzili niektoré politické aktivity. Druhá vec je interpretovať veci tak, že opozícia nemá protestovať, médiá majú mlčať o súčasných aj minulých záležitostiach nepríjemných pre vládnu koalíciu a občania majú rezignovať na niektoré svoje práva.
Predstaviteľom vládnej koalície, ktorí za každým protestom vidia spochybňovanie svojej demokratickej legitimity, treba pripomenúť, že súčasťou mobilizácie ich voličov pred parlamentnými voľbami boli okrem ostrých protestov na námestiach a v uliciach aj dve petície na vypísanie referenda o vytvorení podmienok pre predčasné voľby, vrátane vyvíjania politického tlaku na prezidentku. A keď dala návrhy posúdiť na Ústavný súd, stala sa predmetom ostrej kritiky až nenávistných hejtov.
Vtedajšia opozícia sa teda vehementne zasadzovala za odstavenie legitímne zvolenej vlády od moci. To nemožno interpretovať inak, ako nezmierenie sa s výsledkami demokratických volieb.
V januári 2023, po neplatnom referende o zmene ústavy, strana Hlas sľúbila, že keď bude pri moci, pokúsi sa presadiť takú zmenu ústavy, aby bolo možné skrátiť volebné obdobie referendom. Jej predseda Peter Pellegrini to zdôvodnil nasledovne: “Ak občan moc dáva, má aj právo ju brať. Toto právo ľuďom jednoznačne patrí a preto sa ho v budúcnosti pokúsime presadiť aj do ústavy.”
Vyhlásenia o tom, že opozícia sa nechce zmieriť s výsledkami demokratických volieb, tak majú poriadny háčik. Opozícia ani ľudia, ktorí sa zhromažďovali na námestiach a protestovali proti konkrétnym krokom vlády, žiadne kroky smerujúce k pádu vlády nerealizovali ani neavizovali, nespustili žiadnu petíciu za zmenu ústavy ani sa jej nedožadovali. Napokon, veď prečo by to aj robili. Tak opozičné ako aj vládne strany sú si predsa dobre vedomé, aký je aktuálny pomer politických síl čerstvo potvrdený v prezidentských voľbách.
Zastaviť špirálu nenávisti nemožno tak, že sa budú obmedzovať občianske a politické práva, ale že sa v prirodzenom demokratickom politickom zápase nebude používať nenávistná rétorika voči nositeľom iného politického názoru alebo politickej ideológie, že sa politickí oponenti nebudú dehumanizovať prirovnávaním k zvieratám a pod., že sa voliči nebudú označovať za dezolátov, spodinu či lenivých darmožráčov z kaviarní, že sa štandardný európsky politický prúd nebude démonizovať ako zlo, že sa politická strana nebude vyhlasovať za mafiu, že sa nebude uplatňovať princíp kolektívnej viny za atentát, že sa nebudú používať slogany schvaľujúce fyzické násilie atď.
Na to netreba zmeny zákonov, na to treba len politickú vôľu, obnovenie elementárnej politickej kultúry a sebaovládanie a sebadisciplínu politických aktérov, novinárov a ďalších účastníkov verejného života.
Za útok na demokraciu sa však dá považovať aj účelovo vyrobené video s vyjadreniami atentátnika a pustené do verejnosti v čase, keď premiér ešte ležal na operačnom stole. Nepoužívam slovné spojenie, že video uniklo, lebo nebolo súčasťou riadneho legálneho vyšetrovania. Vzhľadom na krajne napätú atmosféru v našej spoločnosti bezprostredne po atentáte sa mi nechce veriť, že zhotoviteľ tohto videa nemal zámer zapáliť rozbušku . Vďaka zodpovednému vystúpeniu ministrov Kaliňáka a Šutaja Eštoka na prvej tlačovej konferencii sa zápalná šnúra uhasila.
Tým, že zhotoviteľ video zámerne pustil do éteru, zasiahol aj do nestranného vyšetrovania závažného trestného činu, čo bolo spôsobilé zmariť toto vyšetrovanie. Zároveň vyvolal podozrenia, že sa takto cieľavedome spustila interpretačná vojna o to, ktorej skupine spoločnosti sa má pripísať kolektívna zodpovednosť za hanebný čin jednotlivca. Len zverejnenie výsledkov vyšetrovania nám dá odpovede na tieto otázky a zabráni vzniku konšpirácií.
Zdroj: FB
