Diskusia pod väčšinou článkov aj na Seredonline môže slúžiť ako podklad k sociologickému výskumu správania sa minimálne časti národa. Je smutné, že ani po viac ako troch desaťročiach od revolúcie mnoho diskutujúcich nedokáže rozlíšiť, alebo úmyselne nerozlišuje, čo spadá pod pojem sloboda slova a demokracia a čo je mimo etiku,morálku a v mnohých príkladoch aj zákon.
Problematické už nie sú len články pod témou vojny na Ukrajine. V diskusiách sa mnohí prorusky orientovaní jedinci úplne opustili. Arogantne presadzujú svoje naratívy buď bez akejkoľvek argumentácie, alebo argumentujúc mnohokrát vyvrátenými hoaxmi a nepravdivými informáciami. Drvivá väčšina týchto diskutujúcich vychvaľuje Ruskú federáciu a život v nej, obhajujúc „nárok veľkého Ruska“ na preventívnu vojnu v záujme zastavenia slobodného konania suverénnych štátov a ich rozhodovania o svojej budúcnosti nepoznajúc fakty a už vôbec realitu života v Ruskej federácii. Ľudia, ktorí Ruskú federáciu, Ukrajinu, či nimi kritizované USA spravidla nikdy nenavštívili a ani nad tým neuvažujú. No to, čo šíria obhajujú, akoby zažili na vlastnej koži. Napodiv, mnohí z nich pracovali, pracujú, alebo ich deti študovali či študujú v demokratickej a slobodnej EÚ, Veľkej Británii, no nik na východ od nás.
Agresivita týchto ľudí výrazne narástla nástupom novej vlády tolerujúcej tzv. alternatívu, čo však spochybňuje samotnú podstatu ukotvenia Slovenskej republiky v demokratickom svete EÚ a NATO.
Pri takomto prístupe nestojí otázka, či príde k úplnemu rozkladu spoločnosti a hodnotovému konfliktu občanov, ale kedy a aké následky to bude mať pre spoločnosť.
V diskusii pod článkom „#ĎakujemeSlovensko: Školu v Galante zdobí maľba ukrajinskej umelkyne. Ukrajinské komunity sa spojili, aby sa poďakovali Slovákom za prijatie a solidaritu“ sa diskutujúci vyjadril napr. takto:
Odpoveď diskutujúcemu týkajúcemu sa, či nebolo dosť Ukrajiny stačí povedať pravdu. Zjednodušene: Čím menej bude Ukrajiny, tým viac bude Ruskej federácie. Či to táto skupina ľudí pochopí a či si uvedomí následky pre nás – ak teda ovšem chceme v demokracii žiť a v slobodom štúdiu, pracovaní a obchodovaní so západom vytrvať – nevedno. Z konania ale vyplýva, že títo ľudia chcú skĺbiť to, čo dohromady jednoducho nejde tak, ako najzákladnejšie a zásadné prvky demokracie nemohli aplikovať komunisti do totalitnému režimu, lebo by v ňom žiť zostali len oni sami.
Len niekoľko desaťročí tzv. „studenej vojny“ vďaka Ruskej federácii opätovne dochádza k výraznému deleniu sveta a je len na nás, či zostaneme v časti demokratickej, alebo sa vrátime späť k totalite. Tretej cesty jednoducho niet.
Už by tej Ukrajiny aj stačilo,nie?