Úmyselne a systematicky v júli 2011 zavraždil 77 prevažne mladých ľudí. Na svoju vražednú misiu – teroristický útok sa pripravil dôkladne.
Po zavraždených zostali stovky pozostalých, rodičov, starých rodičov, priateľov a priateliek. Spolužiakov, kamarátov, známych a susedov.
Všetci sa každý rok desia výročia tejto šialenej akcie zvráteného sociopata Brejvika, len on sa na výročie teší.
Pres súdom verejne hajlujúci av súčasnosti na doživotie vo väzení zatvorený nacista Breivik minimálne raz ročne, no vždy práve na výročie dáva sťažnosti na podmienky vytvorené mu vo väzení. Žiada viac televíznych programov, pestrejší výber dennej tlače na celu, alebo sa sťažuje na porušovanie ľudských práv.
Pýtam sa, kde zostali práva tých zavraždených? Kde sú práva pozostalých a tých, ktorí pre jeho zvrátený čin utrpeli celoživotnú traumu? Zaujímajú vôbec niekoho obete?
Civilizovaná spoločnosť Brejvika odizolovala, aby nemohol nevinné deti vraždiť znova. No vo väzení mu tá istá spoločnosť vytvorila podmienky pre život, aké nemá snáď 80% svetovej populácie – teda keď neriešime obmedzenie ho na slobode.
Brejvikom a jeho právami sa aj teraz zaoberá súd. Že to má trvať týždeň…
Dokedy bude spoločnosť dbať na práva zločincov, či dokonca masových vrahov viac, ako na práva ich obetí?
Brejvik sa teda na rozdiel od poškodených, na výročie masakru teší. A nejako nám nedochádza, že naše humánne myslenie nie je o nič menej zvrátené, ako jeho činy. Nie sú pozostalí trestaní znovu a znovu vidiac, koľko pozornosti je mu zo strany štátu a justičných orgánov pravidelne venovanej?
Vidím to tak, že zločinec, vrah a terorista, akým Brejvik jednoznačne je, by mal vo väzení denne 16 hodín tvrdo pracovať, aj keď len na prekladaní 15 kg ťažkých skál z miesta na miesto. Teda takých bremien, aké milióny žien na svete musia denne nosiť v práci, aby si zarobili na prežitie. A to po celý jeho život aby vedel, že to, čo urobil je zlé. Aby trpel obdobne, ako z jeho viny trpia stovky nevinných ľudí. Aby každý meter nosenia skaly myslel na každú nevinnú obeť, ktorej úmyselne a cielene zobral život.
A na každé výročie by mal ako jediný deň v roku mať voľno s tým, že by bol vytiahnutý na nádvorie väznice, kde by ho mal možnosť každý z pozostalých opluť, kopnúť, či aspoň mu povedať, čo je skutočné utrpenie.
Aby sa na výročie masakru netešil ani on. Aby sa júlového výročia každý rok desil aj on.
– – –
Civilizovaná, demokratická a humánna spoločnosť doplatí na vyznávané hodnoty, ak s nimi nebude narábať s rozumom.
Nie, nejde o surovú pomstu masovému vrahovi. Ide o to, aby spôsob života zabezpečený mu spoločnosťou aj na náklady obetí, nebol motívom ako sa zapísať do histórie pre iných.
