Stále vyťaženejší psychológovia a žiaľ aj psychiatri s plnými čakárňami. A stále viac ľudí „na práškoch“.
Nielen starší, ale už aj mládež a deti nezvládajú nápor súčasnej doby. Stále viac povinností nakladaných nám na hlavu a chrbáty, život extrémne zrýchlený do miery, že nestíhame rátať týždne a mesiace. Stále je koniec týždňa a voľné víkendy sa zdajú, akoby ani neboli.
Doba sa mení a povinnosti bežnému občanovi ukladá štát, samosprávy a čo najviac poplatkov a penálov, pokút a iných sankcií za zmeškanie termínov sa od ľudí snaží vybrať každý, kto disponuje takou možnosťou na základe zákona, alebo podzákonnej normy.
Opačne to ale neplatí.
Štát, ani samosprávy si povinnosti voči občanom neplnia vôbec, alebo si ich plnia tak, ako im to vyhovuje. Prípadne, ako sa im takpovediac „zadarí“. Sankcie za pochybenia a sebareflexia, či povinnosť a už vôbec nie snaha občanom nahradiť spôsobené škody / náklady – žiadna.
Sociálne siete non stop na ľudí vystreľujú milióny už vlastne ani nespracovateľných informácií s tým, že zaujať chcú za každú cenu. Kto zaujme, ten vyhráva. Nehľadiac na kvalitu informácie, či jej pravdivosť. A verte, že ľahko počúvateľná a pochopiteľná hlúposť zaujme najrýchlejšie a tak sa šíri najľahšie. A sama. Resp. ju radi a dobrovoľne šíria tí, ktorí takpovediac „veľa rozumu nepobrali“…
Nezáleží na charaktere človeka, morálke, etike a osobnosti. Všetko je neskutočne povrchné a hlavne mladým ľuďom ide o lajky, nie skutočné hodnoty. Vlastne, poznajú pojem skutočná hodnota?
Fotografie na sociálnej sieti s filtrami spôsobujúcimi, že sa vlastne na fotografii nepozná ani sám fotografovaný objekt. Dvojitý život – jeden virtuálny v teórii ako by to ideálne malo byť a druhý reálny s každodennými problémami, starosťami a povinnosťami, ktorých tlak privádza mnoho ľudí do depresií.
Zlé správy zaujmú výrazne rýchlejšie a v širšej miere, ako tie dobré. Ľudia chcú vidieť krv, denne chcú počuť, kto,kedy a kde havaroval, čo sa komu stalo, kto s kým má pomer, kto ktorú a s kým podviedol, kto sa trápi pre chorobu, rozvádza, alebo aspoň háda a prečo. Minimálne ľudia stále častejšie potrebujú počuť, že niekto sa má horšie ako oni samotní.
Náročná doba a neistá budúcnosť. Snaha popierať realitu, bagatelizovať riziká nemocí a nebezpečenstvá vojny. Zvykanie si na krutosť z televíznych obrazoviek, monitorov počítačov a mobilov. Pomýlenie si ľudského utrpenia v počítačovej hre s utrpením reálnym.
Zvrátená doba, alebo zvrátená spoločnosť?
Prečo sa vlastne čudujeme, že stále viac ľudí a stále častejšie mládež nami nepoznané problémy rieši samovraždou? Tí „šťastnejší“ to dajú „len“ cez alkohol alebo drogy.
A asi bude ešte horšie a ak áno, tak kam to vlastne musíme spadnúť aby sme pochopili, že ideme po nesprávnej koľaji?
