Je vyslovene v neprospech štátu, že o tomto vážnom probléme sa nehovorí a hlavne, že ho žiadna vláda nerieši systémovo a komplexne.
Slovensko má niečo cez 5 miliónov obyvateľov a populácia vymiera. Možno nie úplne. Z veľkej časti je úbytok ľudí na Slovensku reálne pracujúcich a prispievajúcich na chod štátu spôsobený súčasným stavom, kedy mladí a vzdelaní ľudia Slovensko opúšťajú za lepšim životom na západe. Jednoducho idú za lepším.
Výsledok je ale rovnaký.
Už by si konečne aj politici mali uvedomiť, že naša republika má toľko obyvateľov, koľko pasažierov denne prepraví metro v Londýne. Ako krajina sme čo do počtu obyvateľov na úrovni jedného z predmestí Tokya.
Fakty poznáme a k celkovému obrazu je potrebné doplniť, že krajinu spravujeme obdobne, ako susedia so 40 a viac miliónmi občanov.
Prebujnená a dnes už vyslovene škodlivá administratíva nastavená na tvorbu byrokracie a to na všetkých úrovniach riadenia štátu. Informatizácia za miliardu Eur so stálymi problémami zavedených systémov bez akejkoľvek zodpovednosti dodávateľských firiem a žiaľ ani konkrétnych kompetentných úradníkov a politikov, ktorí za stav nesú zodpovednosť.
Vznikanie nových úradov, inštitúcií a dokonca ministerstva platených z rozpočtu krajiny.
Platené samosprávy o počte obyvateľov na úrovni kapacity jedného paneláka, ba aj menšie. A následky? Na zvolenie starostu v nejednej obci je potrebných sto hlasov čo znamená, že buď „šikovnému“ kandidátovi stačí početnejšia rodina, alebo dva večery v krčme, kde chlapom zaplatí pivo a poldecák. A tak to následne vyzerá aj so správou a rozvojom takýchto obcí.
Politici akoby stratili už aj posledné morálne a etické zábrany – stačí včerajšia tlačovka predsedu NR SR, ktorej aktéri museli do smiechu (alebo plaču?) uvrhnúť aj posledných jedincov dúfajúcich v zbytky zdravého rozumu a pudu sebazáchovy aspoň u človeka predsedajúceho národnému parlamentu.
Že celé zle? Áno a najhoršie je, že môže byť (a asi aj bude) ešte horšie.
Môžeme si za to sami. Minimálne nároky na morálny kredit kandidátov na najvyšších ústavných funkcií a prakticky nulová kontrola volených zástupcov po voľbách. Nečudujme sa potom, že si robia čo sa im zachce a že si zo štátu a zastávaných funkcií urobili prostriedok na zarábanie peňazí a zábavku financovanú nami občanmi.
Už onedlho budeme znovu rozhodovať o charaktere štátu. A o tom, či príčetní ľudia v ňom ešte dokážu žiť a podnikať. Berme to vážne, ide o veľa.
A drobnosť – čo všetko a o kom sa za nasledujúcich sto dní dozvieme?