No nebolo to zase až také ľahké. Bývalé ZSSR a sovietskym komunistom poslušne salutujúci komunistickí potentáti v jednotlivých satelitoch (ČSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a RSR) využívajúci moc len tak ľahko ustúpiť neplánovali. Síce museli „Glasnosť“ zobrať vážne, no nie až tak, aby sa vzdali svojich dobre honorovaných flekov.
Až prišiel 26.apríl 1986. Súbor chýb, fatálnych zlyhaní obsluhy a arogancie moci sa nabalil na zlú konštrukciu jadrového reaktora v Černobylskej elektrárni V.I. Lenina, čo spôsobilo explóziu a dovtedy nepredstaviteľnú deštrukciu reaktora s mimoriadne veľkým únikom rádioaktivity do okolitého ovzdušia.
Pádu komunistického režimu v ZSSR a následne vo východnom bloku, teda významne napomohla tragická a doteraz najväčšia havária atómovej elektrárne v Černobyle. Odstraňovanie následkov havárie a náklady materiálne,finančné, ale aj ľudské boli tak vysoké, že v danom čase už aj tak hodne finančne vyčerpaný Sovietsky zväz nemal šancu udržať komunistický režim ďalej funkčný a to ani s pomocou svojich satelitov.
Ľudia málo zarábali, chudoba bola hlavne mimo väčšie mestá. Armádu síce malo ZSSR jednu z najpočetnejších vo svete, no vojaci nedostávali výplaty a chýbali v národnom hospodárstve. Tak bolo možné na stavbách za miešačkami bežne vidieť pracovať aj ženy.
Je potrebné povedať, že Leningrad a Moskva vždy boli a aj dnes sú naozaj unikátnymi, historicky hodnotnými a vybudovanými metropolami. To ale neznamená, že ostatná časť bývalého ZSSR a aj súčasnej Ruskej federácie nie je chudobná a infraštruktúrou vážne zaostalá. Aj v tomto hodnotení ale treba brať do úvahy veľkosť Ruskej federácie a mnohokrát značné, pre Európanov viac menej nepredstaviteľné vzdialenosti medzi väčšími aglomeráciami. O Sibíri nehovoriac.
V každom prípade, práve Černobylská havária by mala byť mementom nielen pre nás, ale aj pre ďalšie generácie.
Černobyl – poslední bitva Sovětského svazu
