Na Balkáne to opätovne vyzerá na otvorený konflikt medzi Srbskom a Kosovom. Medzinárodné mierové sily KFOR síce robia všetko preto, aby k otvoreným vojenským stretom a konfliktom medzi obyvateľmi nedošlo, no situácia medzi Srbmi a Kosovcami nebola a nie je dobrá napriek tomu, že Srbsko odvolalo stav bojovej pohotovosti svojej armády.
Poznámka: v prípade záujmu použiť fotografie na ďalšie ich použitie, šírenie či publikovanie, požiadajte o originály v plnej veľkosti a kvalite.
Konflikt totiž stále zostáva živý.
Ešte v roku 2014 sme pri príležitosti stého výročia začiatku . svetovej vojny vykonali spomienkovú cestu do Sarajeva, v ktorom bol spáchaný atentát na následníka trónu, čo v podstate vyústilo do svetovej vojny.
Reportáže z pamätnej cesty rozdelené na časti zamerané na všetky navštívené štáty (Maďarsko – Srbsko – Kosovo -Macedónia – Albánsko – Čierna hora – Bosna a Hercegovina – Chorvátsko – Maďarsko) po celej trase a celom Balkáne sa dočítate tu v archíve:
http://archiv.naexpediciu.sk/expedicia-balkan-2014/index.html
Trasu expedície sme zámerne volili tak, aby sme navštívili všetky po rozpade Socialistickej Federatívnej Republiky Juhoslávia (SFRJ) najviac balkánskymi vojenskými konfliktami postihnuté mestá. Osobne sme si tak prehliadli Nový Sad, Belehrad, Niš, Prištinu, Mitrovicu, Kosovskú Mitrovicu, Skopje, Podgoricu, Mostar, Sarajevo, Srebrenicu, pamätné miesto genocídy moslimského obyvateľstva v Potočaroch, Tuzlu, Gostivar a ďalšie drobné mestečká, dedinky a miesta, kde prebiehali boje, bombardovanie a ktoré sú dodnes zamínované. Osjek, ale dovtedy jediné po II. svetovej vojne úplne so zemou zrovnané mesto Vukovar.
Kosovo je skutočne pre Srbov problém. Mesto Mitrovica je rozdelené svetoznámym Mitrovica bridge na časť Kosovských Srbov a Kosovských Albáncov.
Most v Mitrovici bol, je a ešte dlho zostane neustále strážený jednotkami KFOR. V čase našich niekoľkých návštev počas rokov nasledujúcich po sebe, poriadok v meste a regióne udržiavali Talianski Carabinieri.
Celú reportáž z Kosova nájdete tu:
Kosovo sme následne osobne navštívili ešte štyri razy a vždy sme v krajine prespali a strávili dva dni. Intenzívne sme sa rozprávali s bežnými občanmi ako v Albánskej, tak v Srbskej časti Mitrovice, či v Prištine. Debatovali sme s ľuďmi pri obede – v reštaurácii na začiatku Mitrovica Bridge už máme známeho čašníka, s ktorým sme sa stretli a bavili pri každej návšteve. Pamätal si nás a tak sme mali veľmi aktuálne informácie z diania na tomto pre obe strany tak citlivom kontaktnom bode.
Situácia sa nezmenila ani za 5 rokov, jedine na Srbskej strane mesta s využitím dotácie EÚ zrekonštruovali námestie, na ktorom vyvesili stovky Srbských a Ruských!! vlajok. Ku komu kto inklinuje, je tak viditeľné už na prvý pohľad.
V mimoriadne tesnej blízkosti mínových (miestami len pol metra) polí sme prešli v oblasti Srebrenice.
Aj po viac ako dvoch desaťročiach sa tak v mnohých mestách v Bosne a Hercegovine namiesto reklám výrobkov alebo služieb pre občanov, na billboardoch nachádzajú výstrahy pre zamínovanými lesmi, alebo miestami cez aké sme prešli. Míny boli iba pol metra od cesty!!
Z pohodlia obývačky v ktoromkoľvek meste štátu EÚ sa javí svet úplne inak, ako priamo z miesta, kde boje prebehli, alebo práve prebiehajú. Kde zomierajú ľudia. Nie na obrazovke televízora v počítačovej hre, ktorú reštartujeme, ale tam, kde skutočne zomierajú skutoční ľudia. Otcovia a matky rodín a ich deti. A je úplne jedno, v ktorej krajine sa to deje.
Samotné Kosovo nebolo šťastným riešením konfliktov medzi ľuďmi a potvrdzuje sa názor, že išlo o nebezpečný precedens, ktorého skutočné následky ani dnes netušíme.
