Predbehlo nás už aj Rumunsko – priznajte sa, že ste si mysleli, že tam pri cestách ešte stále deti žobrú cukríky…
Česká republika je na trinástom mieste a Estónsko dokonca na siedmom.
Slovensko je úplne zahanbujúco na 25.mieste. Nie zo sto, ale z 27 !!
Ešte stále si myslíte, že tolerovanie korupcie, kradnutia starostami vašich miest, politikmi a ignorovanie správy vecí verejných občanmi vedie k blahobytu v krajine?
Tu je rebríček krajín EÚ vyhodnotený podľa desiatich pilierov obsahujúcich 116 dátových indigátorov pre každú z 27 krajín EÚ.
Najvyspelejšie štáty v EU 2022:
1. Švédsko
2. Dánsko
3. Fínsko
4. Holandsko
5. Rakúsko
6. Nemecko
7. Estónsko
8. Belgicko
9. Francúzsko
10. Luxembursko
11. Írsko
12. Španielsko
13. Česká republika
14. Slovinsko
15. Litva
16. Malta
17. Portugalsko
18. Cyprus
19. Taliansko
20. Lotyšsko
21. Poľsko
22. Maďarsko
23. Chorvátsko
24. Rumunsko
25. Slovenská republika
26. Bulharsko
27. Grécko
Zdroj: Index prosperity
Dlhodobo upozorňujeme na zhoršujúce sa vyhliadky Slovenska a v ňom žijúcich, pracujúcich a podnikajúcich občanov. A dlhodobo sa stretáme s kritikou, obviňovaním zo šírenia negatívnych informácií a hlavne „hejSlováci“ a akože národovci nechcú pochopiť neskutočnú zraniteľnosť krajiny s počtom obyvateľov rovnajúcim sa počtu pasažierov denne prepravených londýnskym metrom.
Problém je v štáte a réžii pri jeho správe. Slovensko je vlastne menšie, ako bežná metropola rozvinutých štátov, no správu má na úrovni štyridsať miliónových štátov. Samozrejme hovoríme o počte obyvateľov.
Stále je tu dosť ľudí bez poznania reality sa rozčuľujúcich nad zahraničnými zamestnancami aj tak vykonávajúcimi roboty, o ktoré dlhodobo medzi Slovákmi niet záujmu. Situáciu reálne vidiaci ľudia sa čudujú, že sa im vlastne na Slovensko ešte oplatí chodiť. A tí rozhľadenejší chápu, prečo nás obchádzajú ešte aj migranti z krajín tretieho sveta.
Problémom je, že keď už bežný občan pocíti problém ako problém na sebe, je problém už skutočným problémom a jeho riešenie nebude zo dňa na deň.
A z podstaty veci vyplýva, že si všetko nakoniec vždy najviac odnesie ten najbežnejší, spravidla pracujúci občan.
Rovnako, ako vedenie štátu, tak vedenie každého mesta a vlastne aj obce, by malo veľmi pozorne načúvať „hlasu ulice“ a snažiť sa identifikovať hlavne negatíva skôr, ako sa z indícií stanú už spomenuté problémy bežných občanov.
Na to politikov a úradníkov platíme.
