OKNÁ DO STOROČNEJ MINULOSTI
Krasové ponory (ľudovo hltače) vznikajú, zanikajú i menia sa v čase a priestore. Poznáme (sezónne) aktívne ponory, inaktívne ponory, paleoponory a fosílne ponory. Ponory plnia analogickú funkciu ako Vám dobre známy otvor na dne výlevky vo Vašej kuchyni alebo vo vani/umývadle vo Vašej kúpeľni, do ktorých sa ponára odpadová voda, keď umývate riad alebo keď sa sprchujete. Len tie najväčšie z ponorov predstavujú relatívne stabilné prvky v krasovom/polokrasovom reliéfe. Životnosť, resp. rozmery menších ponorov sú často prchavé.
V Slovenskom krase sú na ploche 430 km štvorcových ponorov rádovo azda STOVKY, no napriek tomu IBA DVA z nich – a vlastne aj prvý raz v histórii – zachytila pred takmer 100 rokmi istá topografická mapa. Oba ležia vzájomne v bezprostrednej blízkosti, a v dlhodobo odlesnených krasových jamách-závrtoch na Plešiveckej planine neďaleko niekdajšej horárne Veľký vrch. Keďže Slovenský kras z vojenských dôvodov po vzniku 1. Československej republiky mapovali vojaci začiatkom 20-tych rokov 20. storočia už modernými metódami – fotogrammetricky – českým vojenským kartografom priam išli oči vybiť dve veľké čierne ponorové očiská, ktoré sa otvárali uprostred obrovskej lúky medzi Vlčími vrchmi. Jednoducho neunikli ich pozornosti, až tak hlasno kričali z historickej leteckej snímky. Osvietená duša kartrografova si ich všimla a zakomponovala do rodiacej sa vojenskej topografickej mapy reambulovanej v r. 1924 v rámci tzv. III. Vojenského mapovania. O 4-5 desaťročí neskôr sa vďaka mladšej generácii vojenských kartografov dozvedáme o týchto ponorových dvojičkách ďalšie dôležité detaily, napríklad že medzi rokmi 1957-1971 mal východný ponor hĺbku až 8 metrov a západný 4 metre. K dnešnému dňu vieme, že západný sa sčasti zavalil/zaniesol, lebo jeho aktuálna hĺbka dosahuje najviac 6 metrov. Aj napriek tomu môžeme oba ponory hodnotiť ako vysokostabilné (geo)morfologické prvky, ktoré sa v krasovej krajine za ostatných sto rokov zmenili len minimálne.
Vieme o nich aj to, že sa vytvorili vo vhodných geologických podmienkach – na rozhraní dolomitov a reiflinských či pseudoreiflinských vápencov, a že túto oblasť geologicky zmapoval – žiaľ už nebohý – skvelý slovenský geológ a zostavovateľ modernej geologickej mapy Slovenského krasu dr. Ján Mello.
Obidva hltače predstavujú bezpochyby vstupné brány do veľkej neznámej jaskyne. Len na dohodenie kameňom od nich objavili chlapci z nášho jaskyniarskeho klubu nedávno vykopaním iného ponoru takmer 800 metrov dlhú a skoro 90 m hlbokú ponorovú jaskyňu! Je úžasná, neskutočná, aj keď mám na ňu sčasti smutné spomienky, lebo mi do jednej z tamojších veľkých šiacht spadol drahý fotoaparát. Naoko mu nič nie je, iba akosi nefotí…
Toľko obrovských ponorov v Krase poznáme, čo dlhé roky trónia na svojich piedestáloch mohutnosti či vyvinutosti – napríklad legendárne ponory Mútnej studne, Železnej doliny, Červeného kameňa, Brezoblatných lúk, Dlhoveského okrajového polja, paleopolja Čisté buky, Skalického polja, Kosovej, Vápenného vrchu, Krásnej skaly, Silicko-gombaseckej antiklinály, Brezového závrtu, Hadieho údolia, Pletenice, Badjizeru, sústavy Trójskych ponorov, sústavy Julových ponorov, ponorov Kečovského údolia – prosto je ich „namraky“, a napriek tomu sa nedostali do hľadáčika vojenských mapérov spred storočia. Asi zavadzala vegetácia, v ktorej sa boli ukrývali.