Prevážam tento unikátny bicykel z Košíc do Trenčína na Pohodu. Včera som si zakúpil lístok aj miestenku. Dnes som sa s ním v horúčave „dobicykloval“ na železničnú stanicu. Pri pulte pre orientáciu prichádzajúcich Ukrajincov som poprosil mladíkov, či by mi ho nepomohli vyniesť po pár schodoch na nástupište. Arogantne odpovedali, takmer synchrónne, že nie. Vraj nie sú za to platení. /napriek tomu, že v ich veku som bol chuligán, neviem si prestaviť, že by som nepomohol staršiemu človeku/. Chuj s nimi.
Na perón mi ho pomohol vyniesť potetovaný robustný Róm. Rovnako arogantne sa správala sprievodkyňa, vlastne dve, aj vlakvedúci. Znovu mi pomohol iný Róm. Po naložení do priestoru pre bicykle, kočiare a inú batožinu dostali sprievodkyne takmer hysterický záchvat. Stereo záchvat žien po prechode. Začali ma presviedčať, že to nie je bicykel. Chuj s nimi.
Bicykel sa vezie, ja sedím v reštauračnom vozni, dojedol som skvelú praženicu a objednal si kávu. Čašník je milý, ochotný a so zmyslom pre humor. Všetko je to o ľudoch. Klíma vo vlaku funguje. Nemyslím úžasného českého filozofa a spisovateľa Ladislava Klímu, ale klimatizáciu. Práve sme prešli Ľubochnu.
?
Pokračovanie dnešnej bicyklovej ságy. Sedím si pokojne v reštauračnom vozni. Symbolicky prechádzame obec Varín /pozdravujem Lenka Tichakova /. Absolútne sympatický a úctivý čašník, ako z románu Bohumila Hrabala Obsluhoval jsem Anglického krála. Práve si mlsne vychutnávam vynikajúcu praženičku s oblohou. Reštaurák je takmer plný. Železničná stanička Varín v rekonštrukcii. V tom cez súkromný vagón, či vagón súkromnej firmy prechádza už spomínaná sprievodčíčka. V momente, keď ma zbadala, začala vrieskať: Bude Žilina. Nechápavo sa obzerám, komu to hysterickým hlasom oznamuje. Zisťujem, že mne. Takmer mi zabehol kúsok paradajky, či rajčiny. S pokojom starého pána jej oznamujem, že ja cestujem až do Piešťan. Zvyšuje hlas, a až paranoidne zdôrazňuje: V Žiline možno nastúpia ľudia a budú mať možno štyri detské kočíky. Mal som chuť jej začať spievať skvelú pesničku Možno, z vynikajúcej LP skupiny Prúdy s názvom Zvonte zvonky. Namiesto toho sa jej pýtam. A čo ja s tým mám? Väčšina spokojných zákazníkov reštauraračného vozňa pozerá na mňa. On ešte hlasnejšie: Kvôli vašej haraburde /opäť možno/ nebude mať kam tie kočíky uložiť. Začínam si pripadať ako únosca detí, či zlodej detských kočíkov. Vrchol hystérie ale nastal medzi stanicami Trenčianska Teplá a Trenčín. Možno by ma v tej brutálnej hádke zachránili Lasica & Satinský. Ach jaj, snáď tú hadku zajtra opíšem, nech sa môžete baviť na realite Slovenska.
Zdroj: FB
