Konsenzus, teda dohoda všetkých, a zároveň právo každého „dať nohu medzi dvere“, čiže právo veta, je skvelý princíp pre veľké a ďalekosiahle premeny v pokojnej dobe. A keď je k dispozícii luxus, ktorý sa nazýva čas. V dobe ohrozenia však môže tento spôsob rozhodovania viesť k tomu, že sa kľúčové rozhodnutia neprijmú vôbec, alebo sa prijmú neskoro. Na právnickej fakulte sme sa učili, že poľskí šľachtici si kedysi vydobyli vo svojom sejme takéto právo absolútneho veta. Každý mohol zablokovať čokoľvek. Stačilo, ak bol čo len jeden. Bolo to v dramatickej dobe 18.storočia. Výsledkom boli tri delenia Poľska, a po tom treťom zánik poľskej štátnosti na viac ako storočie. Bolo by dobre, keby sme v Európskej únii a i v NATO na túto historickú skúsenosť nezabúdali. I v týchto nadnárodných štruktúrach našej doby členským štátom veľmi záleží, aby každý mal v čo najširšom rozsahu „nohu medzi dverami“. Vojna v Ukrajine však ukazuje, ako je predovšetkým v čase ohrozenia dôležitá flexibilná schopnosť manévrovať. Prijímať i ťažké rozhodnutia podľa situácie, a hlavne rýchlo. Ak tejto dynamike rigidné politické štruktúry Západu nebudú schopné adekvátne a včas čeliť, tak stratia svoj reálny význam a život si vynúti nové, flexibilnejšie. Preto prijatie Ukrajiny do jestvujúcich politických a bezpečnostných štruktúr slobodného sveta, v čase keď za to jej ľud prináša najťažšie obete, je pre budúcnosť týchto štruktúr kľúčovou otázkou. Aby nejakú budúcnosť vôbec mali.
Zdroj: FB
