Skopírované….pre všetkých zm.dov!!!
Čítajte, hejslováci!
Na zamyslenie .
Otvorte si flašu vína alebo si nalejte pohár koňaku a začítajte sa …. :
„MEDZIČASOM v ŽILINE …:
Je tomu pol roka, čo si sa presťahoval do svojho vysnívaného bytu, podarilo sa ti zohnať hypotéku, nedávno ťa povýšili v práci, život je fajn. 23. februára si šiel spať skôr, zajtra si mal mať ťažký deň v práci, treba sa vyspať. Nerozmýšľaš nad tým, čo hovorili večer v televízii, kto by veril tomu, že bude vojna? O 5 ráno ťa budí explózia niekde smerom k stanici. Počuješ hučanie sirén, čo sa deje? Bežíš k oknu, pretože autám na ulici začali húkať alarmy, pes o poschodie vyššie šteká bez prestania, počuješ plač susedovho dieťaťa. Ďalšie dve explózie, obloha sčervenala.
Zapínaš televíziu, začala invázia. Bombardované sú Prešov, Košice, Poprad a aj Banská Bystrica. Invázne vojská sa blížia k Žiline, spomalil ich Strečniansky priesmyk. Messenger pípa ako splašený, tvoji kamaráti panikária, píšu, že raketa spadla niekomu na chodník pred panelákom. Naživo v televízii: vláda oznamuje vyhlásenie stanného práva. Nikto nevie, čo sa deje. Šéf ti píše, že nemáš chodiť do práce, ale nájsť si úkryt, on je v starom protileteckom kryte v pivnici. Nechceš zažiť to, čo tvoj bratranec, ktorý prišiel o nohu a začal trpieť posttraumatickým stresovým syndrómom počas bojov so separatistami na pohraničí. Rýchlo si balíš to najnutnejšie do dvoch kufrov a do batohu, sadáš do auta a mieriš k Poľským hraniciam.
Rozhodol si sa utiecť do Krakova, určite to nebude trvať dlho, nejako to vydržíš. K hraničnému prechodu Google mapy ukazujú jeden a pol hodiny autom, ale niekoľko kilometrov dlhá kolóna začína hneď na obchvate za mestom. Ľudia sú naplnení strachom, v kolóne pozerajú správy na telefónoch, plačú z bezradnosti, volajú rodičom, ktorí boli veľmi chorí na to, aby utiekli, aby sa schovali. Niektorí si so sebou vzali psy, mačky, papagáje. Strechy áut sa prehýbajú pod ťarchou kufrov. Sú okolo teba autá všetkých druhov. Od rozvŕzganých Felícií až po lesknúce sa Superby, vojna si nevyberá.
Kolóna sa nehýbe niekoľko hodín, je už noc z 24. na 25. februára. Na mobile čítaš, že bomby spadli neďaleko tvojho paneláka. Na Facebooku vidíš fotky, na ktorých Kaufland, v ktorom si včera kupoval rožky leží v troskách, vedľa neho ležia telá prikryté skrvavenými prestieradlami. Z bezradnosti sa ti chce kričať, onedlho ti dôjde nafta, keby ti nepomohol ten milý chlap s kanistrom z vedľajšieho auta, určite by si sa nedostal ani k hraniciam. Začína ďalší deň, ľudia stavajú provizórne stanové tábory a niečo varia, aj keď v takej chvíli sa je len ťažko. Konečne prichádzaš do Poľska, sú 3 hodiny ráno 26. Februára, si vyčerpaný, neumytý, zo stresu ťa bolí celé telo, bojíš sa toho, čo sa mohlo stať s tvojím bytom, či si naozaj zamkol dvere. No jasne, nezavrel si chladničku, a na stole si zabudol pamiatku po babičke, všetko sa to zbehlo tak rýchlo.
Prichádzaš na predmestie Krakova ráno 26. februára. Ľudia ti pomáhajú, vchádzaš do školskej telocvične, kde spíš v spacáku na zemi. Dostávaš jedlo, ubieha ďalší deň. Dozvedáš sa, že raketa zasiahla tvoje sídlisko. Z hnevu sa ti chce zvracať, kričať, plakať. Na Facebooku všetko jasne vidíš – tvoj panelák, tvoj vchod, nie je tam, zničené múry, obhorené zateplenie, všade ležia kúsky panelov, okien, niekoho televízor, kočík. Vnútri vraj boli ľudia. O hodinu neskôr zvoní telefón. Tvoj sused, ktorý ti pomáhal pri rekonštrukcii kuchyne a s ktorým si neraz zašiel na pivo, počas útoku zomrel. Vykrvácal, keď mu raketa odtrhla nohy. Jeho žena je s ťažkými zraneniami v nemocnici. Z tvojho sídliska odviezli niekoľko tiel. Pekný chodník s kvetmi okolo zmizol, stojany na bicykle, všetko je zničené. Na ďalších fotkách spoznávaš zvyšky svojho bytu, v kuchyni sa prepadla podlaha, spálňa je úplne preč. Nemáš sa kam vrátiť. Tvoj šéf odišiel na front, z tvojich kolegov v práci stihli utiecť len niektorí, väčšina bola zmobilizovaná. Tvoja práca už asi tiež viac neexistuje, firma pozastavila svoju činnosť kvôli vojne.
Ubehli dva týždne. Poriadne si sa v telocvični nevyspal ani raz. Stále ťa budí plač, telefóny, rozprávanie, nočné mory iných. Dobrovoľníkov, ktorí ti pomáhali, je stále menej a menej, museli sa vrátiť do práce. Nechceš parazitovať, musíš z niečoho žiť, možno sa na Slovensko už nikdy nevrátiš, a všetko bolo donedávna tak v pohode…
Do vyhľadávača na Facebooku píšeš „Praca Krakow“ Nevieš Poľsky, ale no, nikdy si sem neplánovat ísť žiť. „Hľadám prácu, budem pracovať pokojne za minimálnu mzdu, budem robiť kdekoľvek, potrebujem peniaze.“ Po dvadsiatich minútach prichádza upozornenie o prvých komentároch. “MARŠ NA FRONT SRAB, NEROZUMIEŠ PO POLSKU?”
“SLOVÁCI CHCÚ STÁLE VIAC A VIAC, TERAZ UŽ NÁM CHCETE VZIAŤ AJ PRÁCU?”
“MÁM UŽ TOHO FAKT DOSŤ, VŠADE PLNO SLOVÁKOV, VŠADE POČUJEM LEN SLOVENČINU!!”
“U VÁS JE VOJNA, A TY MYSLÍŠ NA PRACHY? TIAHNI ODKIAĽ SI PRIŠEL”
“JA SOM NIKDY NIČ ZADARMO NEDOSTAL, A VY SLOVÁCI DOSTANETE VŠETKO, A EŠTE VÁM TO JE AJ MÁLO”
“POMOC ÁNO, PRIVILÉGIÁ NIE”
Druhý deň ráno vidíš na facebooku fotku svojej Oktávky zaparkovanej vedľa školy, splácaš ju už druhý rok. „AHA, ČÍM SI VOZIA PRDEL SLOVÁCI. TAKÁ JE U NICH CHUDOBA, TAK MOC IM UBLÍŽILA TÁ VOJNA, ČO?”
Večer ti píše tvoja teta, že tvoja sesternica, ktorá bola v 8 mesiaci, zomrela počas raketového útoku na pôrodnicu.
Najviac ťa bolia fotky zničeného rodného mesta, zničené nové námestie, horiaca radnica, ktorú renovovali len minulý rok, park plný kráterov po bombách, nič tam nezostalo.
Ideš do obchodu, pretože si konečne musíš kúpiť nejaké vlastné jedlo, cítiš sa previnilo, že všetko dostávaš. Pri pokladni sa z nálepky v slovenčine dozvedáš, že máš zľavu 20%. Máš síce nejakú finančnú rezervu, vieš, že neumrieš hladom, ale u pani pred tebou je jasne vidieť, že utiekla bez ničoho a je chudobná ako kostolná myš.
ZASRANÁ ŠPINA, PREČO MAJÚ MAŤ VŠETKO ZADARMO? ŽIJÚ SI AKO PRASCE V ŽITE, PAMÄTAJTE POLIACI, EŠTE SA NÁM TO RAZ VYPOMSTÍ, AKÝM PRÁVOM MAJÚ TAKÉTO VÝHODY? VLAKY A MHD ZADARMO, BYTY ZADARMO??? Čítaš ďalší komentár preložený prekladačom.
Ubehlo 23 dní. Koniec vojny stále nikde. Počul si, že včera poslanec v sneme za stranu Konfederacja vyzýval na ukončenie financovania slovenských parazitov a varoval pred hordami hrnúcimi sa zo Slovenska. Medzitým ďalšie bomby ničia čoraz väčšiu časť Slovenska. A ty nie a nie sa prebudiť z nočnej mory.
Znie to povedome? Presne takto vyzerá život miliónov Ukrajincov, ktorí utekajú zo svojej krajiny. Skúste sa prosím zamyslieť nad tým, či im naozaj je čo závidieť.“
Zdroj Martin Bures
Zdroj: FB
