Pletieme našu realitu
„Dedko, môžem sa ťa opýtať, prečo ťa každé popoludnie vidím sedieť na tej lavičke na ihrisku a usmievať sa smerom k slnku?“ – opýtal sa starého muža malý chlapec.
Starec pomaly sklonil hlavu, nakrátko sa zamyslel, s veľkou nehou naňho pozrel a s pokojom odpovedal: „Pletiem“.
Chlapec sa usmial. „Ako môžeš pliesť dedko bez vlny a ihlíc?“
„Pletiem realitu,“ povedal starý muž.
„Môže sa zdať, že tu nič nerobím,“ pokračoval, „ale tým, že tu pokojne sedím, nechám svoje srdce, aby vytváralo harmonické prostredie. Tiež prajem každému okoloidúcemu svojimi myšlienkami zažiť ten najlepší deň. Takto pletiem ja.“
„Vždy ich s láskou pozdravím, usmievam sa na nich a keď ich vidím smutných, zdvihnem palicu a poviem, že to bude dobré. Tiež prosím vtáky, aby mi pomohli dodať im silu spevom, pretože ich nádherné zvuky oživujú a liečia.“
Chlapec bol úplne ohromený. Nemohol uveriť tomu, čo počuje.
„V tejto úlohe prispieť k vytvoreniu harmonického prostredia nie som sám,“ povedal starý muž.
Roztiahol ruky a zvolal:
„Pozri sa na tú krásu, ktorú vyžarujú stromy. Privoňaj k nádhernej vôni, ktorú s nami kvety zdieľajú, bez toho, aby od nás niečo žiadali. Pozri sa na neúnavnú prácu včiel a uvidíš aj ako sa voľne psy hrajú.
Cítiš, ako ťa hladí vietor. Existenciu pletieme svojím vlastným spôsobom. V mojom prípade rád používam ľahké nite, takže každé popoludnie otváram svoje srdce slnečným lúčom, aby ma zobudili, pohladili ma a ukotvili ma k zemi spolu s mojimi najčistejšími citmi.“
Nakoniec starý pán zdôraznil: „Nezáleží na tom, koľko máme rokov, všetci môžeme pomôcť utkať látku uvedomelejšieho, citlivejšieho, solidárnejšieho a humánnejšieho sveta tým, že svoje najlepšie úmysly necháme cestovať za hranice našich dní.
Môžeme vyžarovať aj veľa lásky, aby sa rany zavreli, srdcia otvorili a každý dosiahol svoj maximálny potenciál objaviť silu premeny jednoduchých vecí.“
Chlapcovi zasvietili oči. A v tej chvíli vďačne zašepkal: „Idem domov dedko. Musím to všetko povedať mame, pretože ona, ktorú zo všetkých ľudí na tomto svete milujem najviac, stále pletie vlnou a ihlicami.“
– Július Andrés Pagano, ďakujem za inšpiráciu Denise Havrľovej, vďaka ktorej som hľadal rôzne verzie tohto textu
