Vo veci Rusko – Ukrajina, svet už zlyhal. A hneď dva razy. Po prvý raz to bolo s Donbasom. Minimálne tajne služby vedeli, kto a prečo urobil výpad síce neoznačených, no vlastných vojakov na územie iného štátu.
Išlo o prvú skúšku. Také „brnkanie“, ponorený lakmusový papierik. Zafarbil sa slabo. Len tak verbálne konštatoval, „že to nie je úplne také, aké to má byť a nemalo by sa to stať.“
Skúška potvrdila predpoklad – druhý útok bol razantnejší, tvrdší a voči cudziemu štátu vyslovene arogantne dobyvačný. Nie, nedali to úplne na hulváta, urobili referendum tam, kde občanov s Ruským pôvodom žije hodne. Historicky. Rovnako, ako napr. v Odesse.
Tu už svet úplne zlyhal. Síce varovný prst dvihol, no stále nie príliš dôrazne.
Nejde o len také „pánske huncútstvo“ a vyhovenie požiadavkám obyvateľov poloostrova Krym, akoby sa zdalo a ako sa to snaží hovoriť ten, kto zásadne porušil medzinárodné právo a dohody, ku ktorým sa zaviazal.
Možno je treba dnes sa spýtať tých istých ľudí, ktorí hlasovali v referende za, či by sa opakovali…
No a v súčasnosti sa už deje predzvesť prúseru. Vážneho a s dôsledkami na desaťročia. Možno dlhšie. Ale ani to nie je úplne nezvyčajné, v týchto veciach ľudia ako Voloďa nerozmýšľajú v intenciách rokov, ale desaťročí veľa krát dúfajúc, že dejiny takéto kroky vyhodnotia pozitívne.
Evidentne začala hra, ktorej víťaza nepoznáme. Sú hry, pri ktorých víťazov niet. Sú len porazení.
A hodnotenie dejín? Záleží na tom, kto ich bude písať…
