Slovenská republika má teda v poradí za sebou už druhého pravdepodobne plagiátora na čele zákonodarného zboru, ktorého členovia majú byť pre občanov vzorom a rešpektovanými autoritami. Borisa Kollára vyzývajú na odstúpenie aj poctiví študenti vysokých škôl. Získanie vysokoškolského titulu podľa názorov mnohých ľudí na štvrtoradej vysokej škole a to ešte aj opísaním diplomovej práce od iných autorov bez riadnych citácií týchto študentov deprimuje a strácajú motiváciu byť čestnými a poctivými keďže vidia, že za posledných 5 rokov to plagiátori dopracovali na najvýznamnejšie posty v Slovenskej republike. Položme si však otázku, čo spôsobilo bezhlavý záujem o získanie titulu za každú cenu nehľadiac na spôsob štúdia, jeho kvalitu a dokonca ani na úroveň vysokej školy? Čo spôsobilo záujem výlučne o odbory ktorých „štúdium“ je najľahšie a najmenej náročné? Spomínam si na dobu spred cca 20 rokov a prípadne ešte o niečo skôr, kedy sa kreovali nové inštitúcie. Do týchto inštitúcii (Daňové úrady, sociálna a zdravotná poisťovňa, rôzne úrady a pod.) po Nežnej revolúcii a relatívne hromadnom prepúšťaní aj za bolševika nadbytočných pracovníkov a pracovníčok boli prijímaní mnohokrát skutočne neschopné indivíduá, ktoré boli prvé na „odstrel“ aj v štátnych podnikoch. Títo ľudia zpravidla nedisponovali žiadnymi veľkými schopnosťami, žiadnou mimoriadnou mentálnou výbavou, no na trhu práce boli k dispozícii okamžite. Následne vývoj ukázal, že aj na úradoch je potrebná určitá vedomostná úroveň zamestnancov a pri nábore nových ľudí došlo k sprísňovaniu kritérií. Starí pracovníci a pracovníčky dostali šancu vzdelanie si dorobiť. Vznikla tak veľká spoločenská objednávka a nástup súkromných vysokých škôl, kde bolo známe že študujú hlavne tí ľudia, ktorí potrebujú nie vedomosti, ale najmä titul a to buď pre prestíž, alebo udržanie sa na svojej pozícii či postúpenie v hierarchii úradu/inštitúcie v tabuľkovom plate o rád vyššie. Prípadne je titul podmienkou na dosadenie konkrétneho človeka do riadiacej funkcie. Obdobná situácia nastala v policajnom zbore a keďže vtipy o policajtoch, kedy v hliadke „jeden vedel čítať a druhý písať“ sa mnohokrát takmer zakladali na pravde, došlo k „dorábaniu“ si vysokých škôl a teda honbe za titulmi aj u tejto kľúčovej zložky v štáte. Samostatnou kapitolou boli krčmári a čašníčky idúci do politiky, ktorým následne nestačili len samotné vysokoškolské tituly získané na pochybných vysokých školách na ktorých ich ostatní študenti videli naozaj len sporadicky a o tom, že sú „ich spolužiakmi“ sa mnohokrát dozvedeli len z rečí, prípadne až na promóciách. Mnohí z týchto amorálnych no mimoriadne „ambicióznych politikov“ následne neváhali ľahko získané tituly doplniť o komické oblečky nápadne pripomínajúce rovnošaty vo svete uznávaného Rádu Maltézskych rytierov. Povedané inak, mysleli si, že za peniaze môžu skutočne všetko a k dosiahnutiu svojich cieľov neváhali využívať aroganciu, podvody a nemorálne praktiky. Osobne poznám prípad priemernej úradníčky súkromnej firmy, ktorá si počas materskej dovolenky s dvomi deťmi urobila na jednej z kritizovaných vysokých škôl právne vzdelanie končiace titulom Magister, pri kojení detí stihla aj tzv. malý doktorát a následne s týmto vzdelaním prakticky priamo po materskej nastúpila na ministerstvo ako štátna radkyňa. Na otázku, či problematiku ovláda a či vôbec niekedy došla do styku s oblasťou, kde má pôsobiť ako štátna radkyňa nemala problém priznať že nie a prácu má vybavenú po politickej línii. Nie, nemýľte si to, takýto človek nebol nebezpečenstvom na samotnom ministerstve nakoľko tam jeho „kvality“ nepochybne odhalili veľmi rýchlo. Tieto typy ľudí sú problémom v budúcnosti a to preto, že vo svojich životopisoch majú uvedené bývalé zamestnanie „štátna radkyňa pre …“ na jednom zo slovenských ministerstiev. Je snáď lepšou vizitkou a odporúčaním pre akýkoľvek úrad niečo iné ako takýto životopis? A to, kedy osoba vyštudovala, ako získala vysokoškolský titul, cez koho začala parazitovať v štátnej správe, už bežný úradník na akomkoľvek úrade zistí len ťažko. Myslím si, že o funkčnom a hodnostnom postupe u policajtov v prípade získania vysokoškolského vzdelanie, resp. vysokoškolského titulu hovoriť veľa nemusíme. Vhodné ale je spomenúť, že komunikácia s vyšetrovateľom PZ vyšetrujúcim ekonomickú trestnú činnosť, ktorý je hrdým absolventom odboru sociálnej práce podľa mnohých ľudí napr. na vysokej škole v Sládkovičove, Trenčíne alebo Skalici pre človeka vidiaceho do problematiky je neskutočným a ťažko popísateľným zážitkom. Dnes už nie je tajomstvom, že nielen súkromné firmy, ale aj príčetní šéfovia na úradoch vyberajúci zamestnancov z prihlásených adeptov vyhodnocujú, akú školu kto z nich absolvoval. Tak ako keď sa premnožia mravce alebo švábi prichádza k ich postupnej eliminácii (v prípade škodcov deratizáciou), rovnako aj v prípade devalvácie úrovne vysokoškolského štúdia, nastupuje obranný mechanizmus eliminujúci nepoctivých študentov chváliacich sa titulom z vysokej školy získaným podvodným alebo minimálne neetickým spôsobom.Treba si uvedomiť, že na prvý pohľad napísaný titul Ing., Mgr. alebo PhDr. získaný amorálne od rovnakého titulu získaného na základe poctivej driny študenta rozdielnym nie je. Ako obyčajne potom trpia poctiví študenti a na „ružiach“ majú ustlané práve celoživotní flákači a rozmaznané decká z rodín, v ktorých o morálke a etike počujú tak maximálne na kázni v kostole. A práve preto, je tak dôležité nekompromisne verejné odsúdenie na začiatok aspoň vrcholových politikov, u ktorých je preukázané amorálne konanie už v tak základných veciach, akými je ich vlastné vzdelanie.]]>
